Nachádzame sa uprostred Biosférickej rezervácie danausa sťahovavého v Mexiku, ktorá je na zozname svetového dedičstva UNESCO. V lesoch s rozlohou približne 56000 hektárov, na nenápadných svahoch pokrytých mexickými jedľami, vzniklo niekoľko svätostánkov. Sú to chrámy danausa sťahovavého, druhu motýľa, ktorý sa dnes považuje za ohrozený.
Je to cesta akýmsi začarovaným lesom. Tento zázrak prírody láka turistov z celého sveta. Niektorí bez slova fascinovane hľadia na motýle, iní nedokážu zadržať nadšenie. Potom si Juan priloží prst k ústam, aby naznačil, že akýkoľvek hluk motýle odplaší.
„Každý váži sotva pol gramu a je mimoriadne jemný. A teraz si predstavte, že za približne 33 dní preletí viac ako štyritisíc kilometrov, aby našiel úkryt v mexických lesoch pred zimnými teplotami Kanady a Spojených štátov.“ vraví Juan, sprievodca touto svätyňou.
Vitajte v Michoacáne, mexickom štáte spojenom s kartelmi, vojnou a pestovaním avokáda, kde nás čaká zázrak prírody a príbeh o výprave cez pol sveta.
Naplánujte si jesenný výlet do Mexika!
Fenomén migrácie motýľov
Vykuklia sa niekde v oblasti Veľkých kanadských jazier na hranici Kanady a Spojených štátov a potom migrujú takmer do Mexika. Počas tejto mimoriadnej cesty priberú až 100 mg. Keď sa konečne dostanú do Mexika, zvyčajne v prvých novembrových dňoch, postupne slabnú.
Motýle tu na niekoľko mesiacov prezimujú, spomalí sa ich metabolizmus a dýchanie, vďaka čomu prežijú toto náročné obdobie s využitím energetických zásob, ktoré sa v ich malých telíčkach nahromadili v predchádzajúcich mesiacoch. V noci a v skorých ranných hodinách visia danausy sťahovavé na konároch mexických jedlí.
Preto je najlepšie ich pozorovať ráno, keď tvoria veľké zhluky na konároch stromov. A keď slnečné lúče začnú les ohrievať, motýle sa vydajú hľadať potravu a vodu – celá oblasť potom vyzerá akoby sfarbená do oranžova – podľa farby ich krídel, ktorými vytrvalo mávajú.
Miesto, kde motýle zimujú, bolo dlhé roky záhadou. V roku 1975 však nastal prelom – Ken Brugger a jeho manželka Catalina Aguado našli v Cerro Pelón v Mexiku motýľa označeného vedcami z Kanady. Tento objav by nebol možný bez mnohých rokov usilovnej práce, ktorú vykonal Fred Urquhart, kanadský zoológ, ktorý začal výskum ešte v roku 1940.
Spolu s tisíckami dobrovoľníkov označil motýle z Kanady a Spojených štátov a potom zverejnil inzeráty v amerických a mexických novinách – povzbudzovali ľudí, aby kontrolovali štítky motýľov. Vďaka Cataline Aguado vieme, že ich namáhavá cesta má viac ako 4000 km. V roku 1976 sa Catalina objavila na titulke National Geographic – ako inak – obklopená danausami sťahovavými.
Dnes vedia vedci o tomto nezvyčajnom druhu motýľa oveľa viac. Každý rok sa v Kanade a Spojených štátoch vykuklia štyri až päť generácií danausov sťahovavých – každá žije 15 až 45 dní.
Existuje však jedna jedinečná generácia, ktorá sa vykuklí v septembri a žije deväť mesiacov. Letí do Mexika, potom hibernuje v jedľových lesoch a na jar letí späť. Po niekoľkých mesiacoch hibernácie odletia zástupcovia tejto jedinečnej generácie na sever. Najskôr zomrú samce a potom samice, ktorým sa podarí naklásť vajíčka a dať život ďalším generáciám. Práve z nich vyrastú ďalšie generácie putujúce k Veľkým kanadským jazerám, až napokon opäť príde zima a ďalšia „vyvolená generácia“ zažije zázrak jednej z najdlhších migrácií na svete po stopách ich neznámych prarodičov.
Motýle, ktoré spájajú svet živých a mŕtvych
„Naši predkovia verili, že motýle sú dušami zosnulých ľudí, ktorí sa raz do roka, v období Dňa mŕtvych, vracajú, aby stretli svojich blízkych a skontrolovali, ako sa im darí.“ hovorí sprievodca Juan a niektorí turisti sa usmievajú… Ukazuje sa, že miestne domorodé obyvateľstvo oslavuje príchod motýľov už tisíce rokov. Spríchodom kolonizácie a katolicizmu v Strednej Amerike získalo toto výnimočné obdobie v Mexiku nový rozmer.
Deň mŕtvych dnes nesmie chýbať na turistickom chodníku po Mexiku. Preto sa oplatí zájsť koncom októbra do Michoacánu a zabiť dve muchy jednou ranou – vidieť mimoriadny prílet motýľov do svätostánkov a pozorovať, ako sa nimi obloha sfarbí do oranžova (ako často hovoria miestni), a zároveň zažiť ďalšie zaujímavosti súvisiace s katolíckou vierou.
Deň mŕtvych v Mexiku
Na ostrove Janitzio pri príležitosti Dňa mŕtvych miestni obyvatelia organizujú vodný sprievod na rybárskych lodiach, často s fotografiami zosnulých, ktorých chcú navštíviť. Oblohu potom rozžiaria sviečky, vo vzduchu voňajú kvety cempaxóchitl, ktoré sa tradične používajú na výzdobu hrobiek a obľúbených jedál zosnulých.
V mestečku San Andrés Mixquic je vrcholom oslavy tzv. Alumbrada, keď sa cintorín obklopujúci hlavný kostol rozžiari tisíckami sviečok a vonia dymom z kadidla. Jedinečný zážitok!
Je to skvelé obdobie na dodržiavanie miestnych tradícií súvisiacich s Dňom mŕtvych v Mexiku. Ľudia sa schádzajú takmer na každom cintoríne – oslavujú, spievajú alebo sa modlia za svojich zosnulých príbuzných a často tu nechýba ani tequila. Turisti putujú za plačúcou ženou cez kanály v tradičných lodiach trajineras a pripomínajú si smrť tak, ako to robili staroveké predhispánske civilizácie. Jedná sa o predstavenie Plačúcej ženy v Xochimilco, v ktorom herci stvárňujú najznámejšiu legendu mexickej kultúry „La llorona“. Ide o zaujímavé, jedinečné podujatie, aj keď v posledných rokoch sa oveľa viac spája s masovým turizmom.
Takmer v každom tradičnom mexickom dome je tiež zvykom nechať dvere zatvorené. Ktovie, možno vtedy priletia duše mŕtvych… alebo len danausy sťahovavé.
Motýle prehrávajú klimatickú krízu
Hoci motýle metaforicky prinášajú duše mŕtvych, v skutočnom svete čelia mnohým hrozbám. Podľa údajov fondu World Wildlife Fund Mexico, ktorý tento druh v tejto krajine monitoruje od roku 1993, sa ich populácia každým rokom zmenšuje. Z tohto dôvodu sú považované za ohrozený druh.
Juan: „Ľudia hovoria, že je to klimatická kríza a extrémy počasia – intenzívne lejaky, dlhotrvajúce suchá, s ktorými sa motýle stretávajú na svojej ceste. Za krízou však stoja ľudia – betónujú mestá, stavajú diaľnice a vysušujú mokrade, takže hmyz nemá bezpečný úkryt ani potravu.“
Jednou z kľúčových príčin klesajúcej populácie motýľov je rozvoj veľkoplošného poľnohospodárstva. V Spojených štátoch miznú lúky – prirodzené biotopy hmyzu – a nahradili ich obrovské plantáže kukurice a sóje. V modernom poľnohospodárstve sa glejovka (Asclepia curassavica), základná potrava motýľov, vytína alebo ošetruje pesticídmi. Kvety tejto rastliny sú nielen zdrojom nektáru pre motýle, ale fungujú aj ako prirodzená ochrana pred predátormi. Toxíny obsiahnuté v rastlinách spôsobujú, že motýle sú pre prirodzených nepriateľov nestráviteľné, a tak môžu pokojne letieť až do Mexika.
V Mexiku je zase veľkým problémom odlesňovanie. Nelegálni drevorubači často pracujú pre drogové kartely, ktoré považujú drevo za jeden zo svojich najziskovejších a pololegálnych obchodov a vyrubujú lesy. Odhaduje sa, že ročne sa zničí päťsto hektárov lesa. Veľký vplyv na výrub má aj rastúci dopyt po avokáde. Toto ovocie sa stalo mimoriadne obľúbeným exportným produktom Mexika. Nové plantáže rastú ako huby po daždi a stále sa pre ne hľadajú nové oblasti – najmä v štáte Michoacán, ktorý je známy svojou ideálnou klímou pre avokádo.
Juan: „Preto je uvedomelý turizmus ešte dôležitejší. Keď prídete do Mexika, venujte pozornosť týmto motýľom. Vďaka vašim peniazom za vstupenky môžeme bojovať za ich budúce generácie. Ak ste v Mexiku, oplatí sa myslieť na motýle. Tri najlepšie útočiská pre turistov sú El Rosario a Chincua Sierra v štáte Michoacán a neďaleká svätyňa Ejido El Capulín v štáte Mexiko. Pomôžte motýľom!“