Začiatkom novembra som pristála v Ammáne, hlavnom meste Jordánska. Silné dažde v ten deň spôsobili záplavy v celej krajine. Rezervované ubytovanie bolo zrušené a moje peniaze sa mi nepomohlo získať späť. Pri čakaní v kancelárii dopravcu, ktorý ponúka zájazdy na juh krajiny, som ľutovala svoje príliš horlivé plánovanie. Plán výletu sa predĺžil o dva dni. Zamestnanec autobusovej spoločnosti JETT ma uistil, že si môžem bezplatne preložiť lístok na autobus na iný deň. Prečo? To už nevedel povedať.
Dvadsaťštyri hodín na ceste
Verejná doprava v Jordánsku nie je veľmi rozvinutá. Autobusy, dokonca aj na hlavných trasách, často premávajú raz denne. Väčšinou odchádzajú skoro ráno, čo znemožňuje prestupy. Priama cesta z Ammánu do Wadi Rum trvá približne štyri hodiny autom. Ak ako ja nešoférujete a nechcete sa pripojiť k turistickým skupinám, cesta do cieľa vám potrvá viac ako 24 hodín. Najprv idem autobusom z hlavného mesta do Wadi Musa. Na druhý deň okolo 6:00 nastupujem na autobus do návštevníckeho centra Wadi Rum Visitor Centre. Na mieste ma víta Mehedi – organizátor púštnych expedícií v tomto regióne.
Vždy sa pri sebe oplatí mať nejakú hotovosť navyše. Cestovné totiž závisí od vodiča a jeho nálady. Dočítala som sa, že lístok na trase Wadi Musa – Wadi Rum stojí väčšinou 7 jordánskych dinárov. Platím 8. Muž za mnou platí 10. Čo najrýchlejšie naskakujem do autobusu a vzhľadom na skorú rannú hodinu sa snažím si zdriemnuť. Nedarí sa mi to, pretože z autorádia hrá hlasná hudba. Miestne piesne sa prelínajú s medzinárodnými hitmi. Obzerám sa okolo seba. Vodič jemne kýva hlavou v rytme hudby. Jednu ruku má na volante a druhú má vystrčenú z okna a fajčí cigaretu. Usmievam sa, pretože na viacerých miestach sú tu nálepky so zákazom fajčenia.
Najsladší čaj, aký som v živote ochutnala
Mehedi ma víta so širokým úsmevom. Je vysoký ako ja. Nosí dlhý voľný biely odev v dĺžke po členky – thawb. Na hlave má keffiyeh – šatku, ktorá ho chráni pred slnkom a pieskom. Prekvapilo ma, že má obuté sandále, zatiaľ čo ja športovú obuv. Neskôr ma presviedča, že sandále sú jediná vhodná obuv na výlet do púšte, pretože nosiť ponožky a klasické topánky nie je v horúcom a vlhkom podnebí pohodlné, najmä keď sa dovnútra ľahko dostane piesok.
Mehedi má dva smartfóny. Spýta sa ma, aká bola cesta, keď zrazu jeden z nich zazvoní. zdvihne a začne rozprávať po arabsky. Hovorí veľmi rýchlo a nahlas. Po chvíli zloží a požiada ma, aby som šla za ním. Ideme na parkovisko, kde nasadáme do bielej mierne opotrebovanej Toyoty Land Cruiser. Po pár minútach jazdy sa nervózne obzerám po bezpečnostných pásoch. Držím sa dverí, ale duny a nerovný terén robia svoje a Mehedi drží nohu na plynovom pedáli. Vo vzduchu sa vznáša oranžový piesok – jeho zrnká cítim v očiach, na tvári a pod oblečením.
Predo mnou je púštna krajina. Spočiatku sa zdá, že ide o pásy zdanlivo monotónneho piesku. V skutočnosti je však Wadi Rum biotopom flóry a fauny, ktorá je prispôsobená na prežitie v neustálych horúčavách. Púšť obklopujú obrovské geologické útvary. Zdobia ich skalné maľby, ktoré rozprávajú príbeh miliónov rokov.
Prišla som sem stráviť pár dní v púšti s beduínmi. Sú najstarším arabským kmeňom, ktorý kedysi žil v neustálom pohybe. Odhaduje sa, že v Jordánsku žijú takmer 4 milióny beduínov, no malé percento z nich stále vedie nomádsky životný štýl. Život v púšti a využívanie jej prírodných zdrojov však zostávajú nezmenené. V minulosti sa tu chovali zvieratá a pestovali rastliny, dnes sa tu rozvíja cestovný ruch.
Nestihnem ani vystúpiť z auta a už mám v ruke pohár horúceho a mimoriadne sladkého čaju. Niekto mi vraví, aby som si sadla a oddýchla. Dostali sme sa do tábora, z ktorého sa čoskoro vydáme do hlbín púšte. Mehedi rozpráva o svojich začiatkoch, keď pracoval ako vodič. Dnes plánuje rezervácie, spravuje internetovú stránku a odpovedá na otázky zákazníkov. To si vyžaduje veľa času, pretože v súčasnosti ponúkajú viac ako desať rôznych druhov výletov – od niekoľkodňových pobytov uprostred púšte až po horolezecké eskapády. O dobrodruhov nie je núdza, najmä počas hlavnej sezóny (od marca do mája a od septembra do novembra).
Pristáli sme na Marse?
„Dosť bolo tárania,“ vraví Mehediho priateľ. S úsmevom od ucha k uchu nás preruší a tlieska rukami. Je to Aamir, môj sprievodca po Wadi Rum. Rovnako ako Mehedi má na sebe thawb a vestu. Novembrové dni v púšti môžu byť chladné!
Rýchlo si zvykám na Aamirov bezstarostný a energický štýl jazdy. Vďaka tomu sa môžem lepšie sústrediť na obdivovanie púštnej krajiny, kde to vyzerá ako na Marse – skalné útvary s ostrými tvarmi, kamenné mosty… V prvej časti dňa objavujeme púšť závratnou rýchlosťou a len odškrtávame body zo zoznamu.
Po niekoľkých minútach jazdy zastavujeme pri červených dunách. Stúpame až na samotný vrchol a kocháme sa výhľadom na snehové záveje, ktoré sa tiahnu na všetky strany. V diaľke vidíme vysoké hory z pieskovca a žuly, medzi miestnymi niekedy nazývané „jebels“. Otáčam hlavu všetkými možnými smermi, rozhliadam sa všade naokolo, a predsa je pre mňa ťažké pochopiť, aká rozsiahla je táto púšť. Čím dlhšie sa pozerám, tým viac mám pocit, že sa horizont vzďaľuje. Z myšlienok ma vytrhne Aamir, ktorý navrhne, aby sme rýchlo zbehli dole. Prikývnem a po pár sekundách mi dôjde, prečo to chcel urobiť. Keď bežíte po mäkkom piesku, máte pocit, že sa vznášate, že surfujete po vlnách. Pozerám sa na Aamira, ktorý sa ako dieťa smeje a kričí, keď beží dole. Skvelá zábava!
Našou ďalšou zastávkou je kaňon Khazali. Keďže je takmer poludnie, môžeme sa nachvíľu schovať pred rozpáleným slnkom medzi steny kaňonu, ktoré sú pokryté islamskými nápismi. Niektoré z nich ukazujú cestu a iné predstavujú učenie o islame. Preteká tu aj malý potôčik, takže počas túry si treba dávať pozor, aby vám nepremokli napríklad topánky.
Aamir zapáli ohnisko uprostred púšte. Opúšťame kaňon, nasadáme do džípu a o pár minút sa dostávame na odľahlé miesto. Tu si dáme obed. Hlavné jedlo chutí trochu ako guláš – je to hustá zmes rôznych druhov zeleniny: paradajky, fazuľa, hrášok. Okrem toho si môžem vybrať z niekoľkých druhov hummusu a čerstvého lahodného pita chleba.
Most Um Frouth spája dve obrovské skaly, ktoré sú vedľa seba. Kým ho ja obdivujem zdola, Aamir je už mieri hore. V sandáloch a na strmej skale. Zrazu sa otočí ku mne a zakričí: „Na čo čakáš? Poď hore!“ Ani sa nehádam a aj keď sa to nezdá bezpečné, idem za ním. Výstup na vrchol, aj keď veľmi strmý, trvá menej ako dvadsať minút. Keď som na vrchole skaly, obdivujem nekonečné more piesku, koľaje, ktoré tu každý deň zanechávajú vozidlá a skaly, ktoré menia farbu v zapadajúcom slnku.
Aamir mal pravdu. Deň sa pomaly chýli ku koncu. V porovnaní s horúcim poludním je už oveľa chladnejšie. V novembri môže teplota rýchlo klesnúť pod desať stupňov. Môj sprievodca znovu zapáli ohnisko na odľahlom mieste. Odporúča sedieť blízko ohňa. Vystriem dlane smerom k plameňom, zohrievam sa a sledujem, ako sa Wadi Rum ponára do tmy.
Noc v púšti
Mám pocit, že som sama uprostred púšte. Náš kemp sa nachádza ďaleko od púštnych atrakcií, je obklopený vysokými skalami a vládne tu pokojná atmosféra. Spíme v stanoch len s posteľami, vankúšmi a prikrývkami. Hneď niekoľkými! Nechýba kúrenie, zásuvky či nočné lampy. Kúpeľne sú vonku – dve toalety, dve sprchy. Teplá voda tečie z obrovskej nádrže, kde sa ohrievala počas celého dňa.
Je čas vyhrabať podnosy a hostina môže začať! Na večeru nám ponúkli Zaarb, typickú beduínsku pochúťku. Jej jedinečnosť spočíva v spôsobe prípravy. Najprv sa v zemi vykope diera na zapálenie ohňa. Potom sa dno jamy vyloží kamienkami a keď sú dostatočne horúce, podnosy s kúskami mäsa a zeleniny sa prikryjú kovovou pokrievkou a zahrabú sa do tej istej jamy. Po necelých dvoch hodinách je jedlo hotové. Večeriame v obrovskom stane. Slúži ako obývacia izba a miesto na stretnutia. Ku mne a Aamirovi sa pridávajú ďalší cestovatelia a ich sprievodcovia. Znie tu smiech a živá vrava. Aamir sa príkladne stará o hostí, dolieva nám sladký čaj a vysvetľuje, ako sa stal sprievodcom. Spomína na svoje prvé výpravy, hodiny angličtiny a ukazuje fotky svojich detí.
Skutočné kúzlo Wadi Rum nespočíva v ohromujúcej krajine alebo dokonca v beduínskych tradíciách. Ukáže sa v takýchto chvíľach – keď ľudia z rôznych kútov sveta, rôznych kultúr a náboženstiev nájdu spoločnú reč uprostred jordánskej púšte.