Strmé ulice vedú raz prudko hore a potom dole. Zase som sa poriadne spotil. Je 11 večer, ale Alfama ešte dlho nepôjde spať. Rodičia pomaly tlačia kočíky s bábätkami a deti hrajú futbal na námestí pred múzeom Fado. Najlepší je na prvý pohľad nenápadný 12-ročný chlapec v žabkách. V jednej ruke drží vrecko chipsov, šikovne odráža loptu a predvádza veľkolepé triky. Nadväzuje očný kontakt s turistami a nabáda ich k spoločnej hre. Tých, ktorí ho podcenia, čaká nemilé prekvapenie. Chlapec je vo výbornej forme a myslím, že ho dnes už nikto neprekoná.
Aj napriek neskorej nočnej hodine je všade hluk a zo všetkých strán ma obklopuje chaotická zmes jazykov. Portugalčinu – šuštiacu a jemne špinavú – tu však môžete počuť len zriedkavo. Z neďalekých krčiem a reštaurácií znejú piesne fado, ktoré miestni hrajú pre turistov. Sú dramatické, smutné, ale aj trochu teatrálne. Elegantne oblečení čašníci kričia na okoloidúcich: „Iba dnes autentická portugalská hudba, 3-chodová večera za 50 eur na osobu!“ Táto „autentická“ ponuka je skôr určená pre bohatých amerických turistov.
Kráčam ďalej a pýtam sa sám seba – prečo je tu tak pekne, keď to tu vyzerá tak zanedbane? Ošarpané múry, dlho nerenovované fasády, nohavice a ponožky visiace na šnúrach v každom druhom okne. V jednom z bytov sa otvorili vchodové dvere a kútikom oka vidím polonahý pár, ktorý leží na matraci pred televíziou.
Tmavé uličky pôsobia strašidelne a nerád by som v nich niekoho stretol. V Alfame však nájdete iba tmavé a úzke uličky. Čakajú ma tiež zanedbané, kľukaté a tesné priechody a nespočetné množstvo schodov. Nočné ulice sú prázdne, takže si môžem pokojne vydýchnuť. Keď som tu pred mnohými rokmi bol naposledy, nemohol som tu pokojne prejsť bez toho, aby na mňa niekto z uličky nekričal: ei Maradona você quer comprar haxixa! Albo: maconha, olha só os olhos!
Niekomu sa stratila mačka. Pravdepodobne sa pridala k niektorému z mačacích gangov, ktoré sa potulujú po okolí. Pozorujem, ako lenivo ležia a aké veľké majú brušká (je to jediný gang, ktorý som tu stretol). Vidím, že sa im celkom darí a fungujú úplne legálne.
Hľadanie pravej tváre Lisabonu
Vydal som sa do Alfamy hľadať pravú tvár Lisabonu. Ide predsa o najcharakteristickejšiu a najstaršiu štvrť tohto mesta. Podľa môjho názoru by ju mal navštíviť každý, kto chce zažiť pravé Portugalsko. Začínam teda objavovať a snažím sa to všetko nasať – atmosféru, históriu, budovy, slová.
Hľadanie pravej tváre Lisabonu
Alfama mi však nestačí. Vo svojom zozname odškrtávam známe vyhliadky ako Miradouro Das Porto Da Sol (ktorá kedysi slúžila ako východná vstupná brána do mesta) alebo Miradouro Graça, v ktorej okolí som kedysi býval. Vychutnávam si Pastéis de Nata z údajne najlepšej cukrárne v meste (Pastéis de Belém), obdivujem nástenné maľby a zastavujem sa takmer pri každej budove s pestrofarebnými azulejos. Nespokojný idem električkou číslo 28 a vidím zrúcaniny rímskeho divadla. Potom zamierim do parku Estrela, ktorý navštevujú predovšetkým miestni obyvatelia. Neskôr mi sprievodca, ktorého som si najal, rozpráva o Portugalsku, ktoré bolo kedysi svetovou veľmocou a malo obrovské zásoby zlata a soli. Podrobne opisuje, ako sa žilo za diktatúry Antónia Salazara a s dojatím v hlase spomína aj zemetrasenia a cunami, ktoré zasiahli hlavné mesto.
Keď už si myslím, že sa takmer dotýkam srdca Lisabonu, zasiahne ma otázka ako blesk.
Počkať, je to skutočne pravá tvár Lisabonu? Táto niekoľkodňová prechádzka po povinných turistických pamiatkach? Je to trochu ako tvrdiť, že poznám pravú Prahu, pretože som navštívil Kafkovo múzeum a poslepiačky narazil na Karlov most.
Všade je to rovnaké
Stratený v myšlienkach som si ani nevšimol východ slnka a začiatok nového dňa. Škvŕkalo mi v bruchu, ale v Lisabone našťastie nie je núdza o miesta so skvelými raňajkami. Medzi tie najlepšie patria: Seventh Branch Chiado, Quase Café a Pasteleria Santo Antonio.
Po 10 minútach som tam. Unavený si niečo objednám a po chvíli prežívam food porn. Jedlo je pestré, rozmanité a chutné. Všade počujem šťastné hlasy a rozhovory. Tentoraz prevláda portugalčina a káva chutí lepšie ako inokedy.
Ukazuje sa, že miestni obyvatelia majú v skutočnosti radi pomalé rána, stretnutia s priateľmi, dobrú kávu a raňajky. Presne to sa páči aj mne – a to som autentický obyvateľ veľkomesta, ktoré leží 3000 kilometrov východne od Lisabonu.
