V úvode počuť zvuk jemných úderov do bonga. Po chvíli sa k nemu pripája maracas a güiro, bicí nástroj vyrobený z tekvice. Večer sa ešte len začína, no v Cuba Ocho už len ťažko nájdete voľný stôl. Jedná sa o jeden z najpopulárnejších klubov v Malej Havane, na najdôležitejšej ulici Calle Ocho. Turisti a štamgasti sem chodia na koncerty, popíjajú mojito alebo cuba libre a obdivujú obrazy kubánskych umelcov na stenách, pri strope a na stoloch. „Umenie je tu doslova všade! Je tu na to, aby ste si ho vychutnávali!“ tvrdí Roberto Ramos, majiteľ Cuba Ocho.
Na lodiach aj pltiach
V roku 1992 sa Roberto Ramos ako 17-ročný plavil z Havany smerom k pobrežiu Key West. Od vysnívaného života v USA ho delilo len 90 míľ. Bol jedným zo státisícov Kubáncov (nikto nepozná presné čísla), ktorí sa v priebehu rokov pokúšali dostať do Spojených štátov na lodiach či pltiach. Roberto Ramos sa plavil na rybárskej lodi so svojou prvou malou umeleckou zbierkou ukrytou v podpalubí. Iní sa plavili na pltiach vyrobených z dosiek, polystyrénu a pneumatík traktorov či surfov. Mnohí z nich sa usadili v Malej Havane, štvrti, ktorá vznikla z túžby po domove, chuti sladkého manga a vyprážaného manioku s omáčkou mojo verde s cesnakom, bylinkami a olivovým olejom.
Nechcel som žiť v otroctve
Miami je jedným z najviac latino miest v Spojených štátoch. Latinoameričania tvoria asi 70 % všetkých obyvateľov. V obchode alebo taxíku sa dorozumiete ľahšie španielsky ako anglicky. Spomedzi Mexičanov, Dominikáncov a Guatemalčanov tu najväčšiu skupinu tvoria Kubánci. Nie všetci sa plavili po mori ako Roberto Ramos. Niektorí prišli na pozvanie svojej rodiny, mnohí prekročili hranicu medzi USA a Mexikom. Legálne alebo nelegálne, v závislosti od migračnej politiky a rozhodnutí prezidentov USA. Utekali po revolúcii v roku 1959, keď moc na ostrove prevzal Fidel Castro. Najprv emigrovali politickí odporcovia revolúcie, no postupom času sa k nim pridali tí, ktorí chceli jednoducho začať lepšie žiť, niečo zarobiť, nečakať hodiny v radoch pred obchodmi a nebáť sa o každé zarobené peso.
Prečo sa Roberto Ramos rozhodol opustiť Kubu? „Nechcel som žiť v otroctve. Kým Kuba nebude slobodná, nevrátim sa.“ vyhlasuje. V Miami musí splniť posolstvo. Kultivuje diela kubánskych umelcov, na ktorých umenie sa počas režimu zabudlo. Cuba Ocho je miesto s atmosférou a nábytkom kúpeným z bývalého baru Franca Sinatru. Ramos nakupuje obrazy, ktoré visia v jeho klubovej galérii a predáva obrazy tých Kubáncov, ktorí si nerozumeli s Fidelom Castrom. Robí to preto, že podľa neho na Kube, vrátane dnešnej Kuby, je miesto len pre maliarov, spisovateľov a hudobníkov, ktorí nekritizujú úrady.
Domino plné emócií
S návštevou Malej Havany nemá zmysel čakať do noci. V Calle Ocho to žije nielen v noci, ale aj cez deň. V parku Maxima Gomeza sa zhromažďujú starší, elegantne oblečení Kubánci, ktorí hrajú domino. Toto je ich národná hra a hoci sa to môže zdať neuveriteľné, dokáže v hráčoch aj divákoch vzbudiť skutočné emócie. Hráči sú vždy štyria – pár proti páru a dvojité poklepanie prstami po stole znamená, že už nie je potrebné pridať žiadne domino. V Gomezovom tíme mali všetci na sebe elegantné a dokonale vyžehlené oblečenie, ako keby sa chystali na nejakú oslavu. Niektorí mali cigaru v ústach – jedná sa o ďalší prívlastok Kubáncov. Káva a cigary! To sú symboly ostrova, ktoré nemôžu chýbať ani v Malej Havane. Káva sa tu pije čierna, silná a sladká. Najlepšie po každom, ako inak, kubánskom jedle.
Pod okienkom Versailles
Ako predjedlo si objednávam fufú, teda pyré z kŕmnych banánov a ako hlavné jedlo jedno z najtradičnejších kubánskych jedál – ropa vieja. Jeho názov znamená v doslovnom preklade staré oblečenie. Jedná sa o dlho varené, ťahané hovädzie mäso vo vínovo-paradajkovej omáčke. Podáva sa s ryžou a čiernymi fazuľkami či vyprážaným maniokom alebo malangou (druh zeleniny podobný zemiakom). Tradičné kubánske jedlo sa podáva vo Versailles, obľúbenej reštaurácii v Malej Havane. Nedá sa však povedať, že jedlo je tu rovnaké ako na ostrove. V kubánskych domácnostiach sa už roky neje hovädzie mäso a ryby. Krízu na ostrove, ktorá sa z mesiaca na mesiac prehlbuje, je vidieť aj na tanieroch. Miami je spomienkou na to, ako sa kedysi na ostrove jedlo.
Reštaurácia Versailles sa okrem chutného jedla preslávila aj „okienkom“. Kubánci si tu kupujú kávu so sebou a vedú politické diskusie. Komentujú dianie na ostrove, nové nápady a obmedzenia kubánskej vlády, represie a zatýkania. Občas sa rozprávajú o politickom živote v Miami, no emócie v nich vzbudzuje predovšetkým to, čo sa deje v krajine, z ktorej odišli.
Mesto na celý život
Druhým formálnejším centrom politického života kubánskej emigrácie je Invázne múzeum v Zálive svíň, najčastejšie nazývané Domom Brigády 2506. Ukazuje mi ho jeden z veteránov Aurelio Pérez-Lugones. V apríli 1961 skupina kubánskych exulantov s podporou CIA a americkej vlády napadla svoju vlastnú krajinu. Ich cieľom bolo začať proticastrovské povstanie na ostrove a zvrhnúť revolúciu. Invázia sa však skončila neúspechom a väčšina členov Brigády 2506 sa dostala do zajatia. Po viac ako roku a pol kubánska vláda súhlasila s prevozom väzňov do Spojených štátov výmenou za jedlo a lieky v hodnote 53 miliónov dolárov.
„Bol som v poslednom lietadle, ktoré odlietalo z Kuby. Prezident Kennedy nás privítal v Miami.“ spomína Pérez-Lugones, „Po porážke v Zálive svíň nikto nevidel alternatívu k revolúcii, v očiach Latinskej Ameriky bol Castro Dávid, ktorý porazil Goliáša.“ zhrnie nakoniec. Odvtedy vedel, že Miami bude jeho domovom nielen na chvíľu, ale možno na celý život. V múzeu si prezerám suveníry a archívne fotografie. Veteráni tu organizujú stretnutia a konferencie. V parku Little Havana Memorial Park vždy horí oheň a na pamätnej tabuli je nápis „Na počesť našich veteránov“.
Angela hľadá svoje miesto v Miami
„Nie celé Miami žije iba politikou. Niektorých to vôbec nezaujíma. Utekajú sem jednoducho pre to, aby mali lepší život a mohli snívať.“ vysvetľuje Angela, ktorá žije v Spojených štátoch len rok. Na Kube pracovala v oblasti cestovného ruchu, takže nezarábala najhoršie. Kubánci v štátnych zamestnaniach (t. j. väčšina obyvateľstva) zarábajú približne 30 dolárov mesačne. Prácou v cestovnom ruchu majú šancu zarobiť viac. Po pandemickej kríze sa však cestovný ruch na ostrove nepodarilo úplne obnoviť.
Angela bola čoraz viac frustrovaná a nakoniec sa rozhodla odísť. Cez Mexiko sa jej podarilo dostať do Spojených štátov, no detaily radšej neprezrádza. Dnes jazdí taxíkom a cestuje po celom meste. Ide cez Malú Havanu, pokračuje na pobrežie, na piesočnaté široké pláže South Beach a Miami Beach. Jazdí do bohatej štvrte Coral Gables, ktorá bola postavená v 20. rokoch 20. storočia a do štvrte Brickell plnej mrakodrapov. Navštevuje aj Malé Haiti a Malé Santo Domingo, ktoré obývajú noví prisťahovalci z Dominikánskej republiky. Každý deň pozoruje Miami zložené z rôznych kultúr, zvukov a tradícií, rôznych snov a spomienok.